Nepísané dejiny   Z chotára Jenkoviec nateraz pochádzajú len ojedinelé praveké nálezy. Už dávnejšie však bol v katastri objavený bronzový meč a keramické zlomky – dôkazy prítomnosti ľudí v dobe bronzovej.

    Obec od prvej písomnej zmienky do roku 1711

  Bližšie informácie o osídlení Jenkoviec uvádza vo svojej publikácii s názvom Dejiny osídlenia Užskej župy (Prešov 1995) popredný znalec regionálnych stredovekých dejín – univerzitný profesor Ferdinand Uličný. Dedina, samozrejme, existovala už pred prvou písomnou zmienkou – kedy presne však došlo k jej založeniu, to určiť nevieme. Profesor F. Uličný predpokladá, že Jenkovce majú slovensko-sloviensky pôvod (existovali teda už pred 11. storočím). Doteraz najstaršia známa priama písomná zmienka o dedine pochádza z roku 1288 a má súvis s majetkovými záležitosťami lastomírskych zemanov Ladislava, Dominika, Alberta, Ivana a Gregora – synov Ivana (jenkovský majetok im dal uhorský kráľ Ladislav IV.).

  Lastomírskym zemanom patrili Jenkovce dlhodobo (okolo roku 1300 však dedinu na krátky čas zabral palatín Omodej). Jedna z vetiev rodu lastomírskych zemanov sa postupne v obci aj usadila a dala si tu postaviť svoje sídlo – kúriu. Cez Jenkovce koncom 13. storočia prechádzala i cestná komunikácia Veľké Kapušany – Tibava, ktorá predstavovala jednu zo spojníc hlavných krajinských ciest v smere Veľké Kapušany – Užhorod a Michalovce – Užhorod. V 16. storočí patrila dedina viacerým šľachtickým rodom – napr. aj pánom z Michaloviec (niekoľko majetkových transakcií, súvisiacich s Jenkovcami, je zaznamenaných aj v listinách, ktoré sú dnes uložené v Štátnom archíve v Prešove a tvoria súčasť archívneho fondu s názvom Stárai Michalovce). Časté zmeny vlastníkov sa nepriaznivo podpísali aj na stave miestnej šľachtickej kúrie – tá je v roku 1687 uvádzaná ako „kamenná, poškodená a nehodnotná“, o 10 rokov neskôr sa v listine spomína už ako opustená.

  Okrem privilegovanej vrstvy šľachticov bývali v Jenkovciach i poddaní – s veľkou pravdepodobnosťou išlo o slovenské obyvateľstvo. V roku 1427 stálo v obci najmenej 24 obývaných domov – Jenkovce teda patrili medzi stredne veľké dediny. Ak predpokladáme, že jedna poddanská domácnosť mala 6 členov, tak v Jenkovciach mohlo vtedy žiť približne 144 ľudí. V roku 1599 bolo v Jenkovciach zaznamenaných už 42 obývaných poddanských domov, stála tu tiež jedna kúria, fara i škola.

  Najvyšším predstaviteľom obecnej samosprávy bol richtár, ktorý za výkon svojej funkcie zodpovedal vlastníkovi obce – zemepánovi. Richtár (okrem vlastnej správy obce) mal na starosti i plynulé odvádzanie poddanských dávok. Miestne poddanské domácnosti chovali najmä hovädzí dobytok, kone, ošípané, ovce, kozy i hydinu (sliepky, husi a kačky). Remeselníci žili v dedine, resp. v blízkom okolí len ojedinele – išlo napr. o mlynárov, kováčov či kolárov. V druhej polovici 17. a začiatkom 18. storočia sa sídlisko postupne zmenšovalo (dôvodom bola migrácia i úmrtia poddaných).

  Administratívne patrili Jenkovce do Užského komitátu, ktorý sa najneskôr v 14. storočí zmenil na Užskú stolicu. Jej prevažne hornatá časť ležala na dnešnej Ukrajine, na slovenskom území sa nachádzali len mestečká Veľké Kapušany a Sobrance s okolím. Centrom stolice bol Užský hrad, neskôr Užhorod. Stolica používala aj svoj erb – jeho hlavnú erbovú figúru tvorila postava mladého šľachtica, ktorý v pravej i ľavej ruke držal po 3 klasy obilia.

  Veľmi významnú úlohu v živote obyvateľov zohrávalo v minulosti náboženstvo. Už v stredoveku slúžil tunajším katolíkom kostolík, zasvätený Panne Márii – postavený bol najneskôr v 14. storočí. V súpise pápežského desiatku z prvej polovice 30. rokov 14. storočia sa však kostol v Jenkovciach, resp. miestny farár nespomínajú – z uvedeného faktu môžeme usúdiť, že tunajší chrám nebol v tom čase farským kostolom s vlastným duchovným. Katolícki farári tu pôsobili až neskôr (i väčšiu časť 16. storočia). Okolo roku 1573 obyvatelia dediny prestúpili na reformovanú vieru a začali navštevovať kalvínsky kostol v Jovre. Protestantskí kazatelia v jenkovskom kostole účinkovali najneskôr od roku 1585 a bohoslužby viedli v slovenskom jazyku. K farnosti v tom čase patrila len filiálka Ižkovce – neskôr boli do jenkovskej farnosti začlenení i kalvíni z dedín Krčava, Kristy, Nižné Nemecké a Záhor. V rokoch 1585 – 1644 vo farnosti ako farári pôsobili Ján Arcius z Fekišoviec, Ján z Jenkoviec, Tobiáš Solár z Podhradia, Michal zo Sobraniec, Martin Szokoly, František Fabrícius Sárói a Štefan Nyiri.

  Celý proces transformácie jenkovskej katolíckej farnosti na protestantskú súvisel s vtedy platnou zásadou „Cuius regio, eius religio“, resp. „Čí je majetok, toho je náboženstvo“ – aj pôvodne katolícke poddanské obyvateľstvo teda muselo prijať protestantskú vieru svojho zemepána. Dôležité bolo tiež patronátne právo, ktoré malo v Uhorsku dlhodobú platnosť – na jeho základe si každý patrón mohol do farnosti dosadiť takého kňaza, aký mu najviac vyhovoval. Vierovyznanie zemepána museli (podľa starých feudálnych princípov) nasledovať aj všetci poddaní – mnohí tak urobili z osobného presvedčenia, ďalší nemali inú možnosť, len sa vo viere prispôsobiť (v blízkosti totiž nebýval žiadny iný duchovný, ktorý by pre nich vysluhoval – krstil deti, pochovával a pod.). Zákonný článok č. 7 z roku 1647 však túto zásadu zrušil – ak bol zemepán iného náboženstva, sedliaci si mohli zvoliť vlastného farára. Patronátne právo ako celok ale v platnosti zostalo – patrón tak mohol i naďalej obsadzovať fary podľa vlastnej vôle, no poddaní už túto voľbu nemuseli rešpektovať a vieru si mohli (de iure) vybrať slobodne.

  Pri farnostiach vznikali aj školy – priamy písomný doklad o škole pri tunajšej rímskokatolíckej či neskôr evanjelickej reformovanej fare však zatiaľ nepoznáme.

    Obec v rokoch 1711 – 1848

  Na začiatku 18. storočia (konkrétne v roku 1715) v dedine bývali členovia siedmich domácností – ich „hlavami“ boli Ján Bán, Ján Ignát, Ján Kokoss, Michal Kokoss, Michal Male, Štefan Male a Ján Simon (piati boli uvádzaní ako Maďari a dvaja ako Slováci, resp. „Ruthéni“). O 5 rokov neskôr žili v Jenkovciach členovia siedmich sedliackych domácností (tvorili najbohatšiu vrstvu poddaných) a jednej želiarskej domácnosti (išlo o strednú vrstvu poddaných) – uvádzaní boli prevažne ako Slováci alebo „Ruthéni“. V roku 1718 zbehol do Jenkoviec jeden poddaný z užhorodského panstva. Sťahovanie, resp. úteky poddaných pokračovali i neskôr. Zo súpisu, ktorý bol vyhotovený v Užskej stolici počas zimných mesiacov na prelome rokov 1735 a 1736, sa môžeme dozvedieť ďalšie zaujímavé údaje – napr. do vykonania súpisu z Jenkoviec utieklo 9 poddaných a zostalo tu 10 poddaných (do písomnosti však boli zaznamenávané len „hlavy“ rodiny, čiže utiecť mohli aj celé rodiny). Niektoré susedné obce boli na tom ešte horšie – pri ich názve sa totiž nachádza poznámka, že utiekli všetci obyvatelia a lokality zostali úplne vyľudnené. Vyšetrovanie Užskej stolice z roku 1751 preukázalo, že v Jenkovciach sa usadili poddaní z Husáka, Kňahyne, Ruských Komároviec a Voročeva. Sťahovanie na konci 17. a na začiatku 18. storočia tak bolo hlavnou príčinou zmeny dovtedajšej národnostnej i konfesionálnej štruktúry dedinského obyvateľstva.

  O pomeroch v obci v prvej tretine 18. storočia nás informujú 2 veľmi vzácne latinské rukopisy o Užskej stolici. Autorom prvého je Adam Horváth – šľachtic a učený muž z Pavloviec nad Uhom. Vo svojom diele „Opis Užskej stolice“ spomína (v rámci pavlovského obvodu) i Jenkovce (uvedené sú pod názvom „Jenke“) a upresňuje tunajší stav: „Jenkovce sa nachádzajú severnejšie, nad obcami Tašuľa a Záhor. Sú neďaleko hraničných vŕškov, na západ od Užhorodu. Poloha je príjemná, polia a majere rozľahlé, ale nie všade úrodné. Sídlia tu rodiny zemanov a šľachticov ako Horváthovci z Pavloviec, Pribikovci a iní. Okrem toho je tu aj rodina Ibrániovcov.“ Druhý rukopis vyhotovil známy polyhistor slovenského pôvodu Matej Bel (k dispozícii mal i rukopis Adama Horvátha) – Jenkovce v ňom charakterizoval týmito slovami: „... dostali miesto nad Záhorom – sú veselé, ale pre blízkosť vrchov málo úrodné. Ich polia susedia s užhorodskými. Sú tu hojné obydlia zemianskych rodín – medzi nimi sú Horváthovci z Pavloviec, Príbikovci, Ibrániovci a iní.“

  Jenkovčania chodili predávať svoje produkty i kupovať tovar na trh do Užhorodu – Adam Horváth o užhorodských trhoch píše: „Medzi privilégiá mestečka [Užhorod] sa počíta šesť výročných trhov, ktoré sa konajú každý rok. Sú to sviatočné dni – Obrátenie sv. Pavla, potom na jar sviatok Nanebovstúpenia Pána, tiež vo sviatok Kristovho tela, ďalej vo sviatok sv. Jakuba, nakoniec vo sviatok Narodenia Blaženej Panny Márie a ešte vo sviatok sv. Michala. Trhy sa konajú vždy štvrtý deň pred oznámeným sviatkom. Začínajú sa dobytčím trhom a mali by trvať poldruha dňa – trvajú však aj dlhšie, ak len nezačínajú deň pred menovaným sviatkom. V predchádzajúcich dňoch o tretej popoludní začínajú trhy obchodníkov a trvajú až do poludnia nasledujúceho dňa, t. j. pred sviatkom. Tu sa obchoduje s vecami, vyloženými na predaj.“ Z rukopisov sa tiež dozvedáme, že obyvatelia v okolí Jenkoviec vyháňali do lesov, bohatých na žalude, stáda ošípaných, aby sa tu pásli.

  Bližšie informácie o zdroji obživy poddaných, o spôsobe ich života, zvykoch i poddanských povinnostiach môžeme získať z odpovedí na otázky deväťbodového dotazníka urbárskej regulácie (išlo o jednu z najdôležitejších reforiem osvietenskej panovníčky Márie Terézie).

  Dňa 22. mája 1772 navštívili Jenkovce dvaja stoliční konskriptori – Adam Horváth a Anton Zmeskal, na nimi položené predpísané otázky odpovedali miestni poddaní Michal Andris, Michal Brezovszky, Michal Jakubcsik, Danko Lesko a Ján Malé. Z ich výpovedí sa dozvedáme napr. to, že so zemepánmi nemali spísaný žiadny urbár, ani žiadnu zmluvu či kontrakt. Voči vrchnosti mali robotné povinnosti (so záprahom alebo bez záprahu) v rozličnej dĺžke, odovzdávali im aj rôzne naturálie (pšenicu, sliepky, vajcia či býky). Hospodárili dvojpoľným systémom (polia mali rozdelené na 2 časti – na jednu siali jariny, na druhú oziminy), pozemky i hnojili – obrábali ich ručne alebo s pomocou kravského záprahu. Pestovali tu pšenicu, ovos, jačmeň (obilie mleli v neďalekom pinkovskom mlyne) a chovali dobytok (ten vyháňali na miestne rozsiahle pastviny). Lúky poddaní charakterizovali ako „dobré“ (dávali dostatok sena pre dobytok). Dedinčania sa starali aj o svoje ovocné sady i záhradky pri domoch. Všetky domáce produkty, obilniny a hydinu predávali na trhu v Užhorode – tu mohli tiež výhodne nakúpiť. Obydlia si Jenkovčania zhotovovali z dreva – to získavali z lesa, ktorý sa nachádzal v chotári. Drevo zároveň využívali i na kúrenie. Spomínajú sa tiež napájadlá pre dobytok, močidlo na ľan a užhorodské vinice v blízkosti. Najväčšie škody v katastri spôsoboval dážď – ten zvyčajne rozmáčal lúky, ktoré potom poddaní museli odvodňovať.

  Tereziánsky urbár s novými, jednotnými povinnosťami poddaných voči vrchnosti bol pre Jenkovce vydaný pravdepodobne v roku 1774. Tunajším sedliakom ukladal nasledujúce povinnosti (od celej usadlosti) – v prospech zemepána museli odpracovať 52 dní do roka so záprahom alebo 104 dní peši, mali zabezpečiť jednu siahu dreva na kúrenie, 6 funtov priadze (1 funt predstavoval približne 500 gramov), jednu holbu masla (1 holba – 0,89 litra), ďalej boli nútení odovzdať dvoch kapúnov, 2 kurčatá, 12 vajec a deviatok z poľnohospodárskych plodín (naturálne dávky mohli splácať aj v peniazoch). Sedliaci museli zaplatiť za dom aj 1 zlatý ročne – bez ohľadu na veľkosť obrábaného pozemku. Miestni želiari mali pre zemepána odpracovať 18 dní peši a za dom platili polovicu zlatého.9 V rámci urbárskej regulácie sa propagovala i výsadba nových plodín – napr. zemiakov (tie naši predkovia dovtedy nepoznali).

  V roku 1785 panovník Jozef II. zrušil v Uhorsku nevoľníctvo, čím odstránil bezprávne postavenie poddaných a obnovil ich osobné slobody. Poddaní sa už mohli slobodne sťahovať, zemepán ich nesmel z pôdy vyhnať, ani usadzovať v iných oblastiach, slobodne si mohli zakladať rodiny, vykonávať pracovné činnosti, dávať deti do škôl či disponovať vlastným majetkom. K vrchnosti tak boli viazaní už len ekonomicky – prostredníctvom prenájmu pôdy. Všetky základné povinnosti poddaných vymedzoval urbár – ak chcel zemepán niečo naviac, bol povinný s poddanými uzavrieť zmluvu a za prácu im musel riadne zaplatiť.

  V 18. storočí sa v habsburskej monarchii zrealizovalo prvé vojenské mapovanie (nazýva sa tiež jozefínske) – ide zároveň o prvé podrobné zmapovanie územia Slovenska v mierke 1:28 800. Užskú stolicu kartografi mapovali v rokoch 1782 až 1784 – okrem máp sa (na vojenské účely) vyhotovoval i opis krajinných daností.

  Jenkovce sú na mape označené ako „Jenke“, resp. „Jenkowce“ – od obce Kristy boli vzdialené asi hodinu peši (1 hodina predstavuje približne 3,8 kilometra), od Krčavy hodinu a od Záhora i Tašule trištvrte hodiny. Dedina sa tiahla pozdĺžne – v jej strede stál nejaký väčší objekt zo „spalného“ (horľavého) materiálu, ktorý ale kartograf do opisu neuviedol. Pri obci sa tiež nachádzal lesný porast.

  Do dnešných dní sa nám zachoval aj tzv. regnikolárny súpis – jedinečná písomná štatistika z roku 1828 (žiaľ, pre Jenkovce nie je úplný). V dedine v tom čase bývalo 725 obyvateľov – 398 katolíkov (prevažne rímskokatolíkov, menej gréckokatolíkov), 213 evanjelikov (najmä kalvínov) a 114 židov. V súpise sú tiež uvedené priezviská „hláv“ rodín – Juraj Bán, Juraj Burak, Pavol Danko, Pavo, Homa, Ján Kocsis, Ján Kokos, Juraj Kokos, Ján Magyar, Michal Medonos, Marek Rusznak a židia Burich, Zelman i Berko.

  Približne rovnaký počet obyvateľov sa udržal i v nasledujúcich rokoch.

  K miestnym zemepánom v roku 1837 patrili napr. František Pongácz, Pribékovci a ďalší.

  V roku 1789 zriadil jágerský biskup v Jenkovciach kaplánstvo, 6 rokov po vzniku Satmárskeho biskupstva (jeho sídlo bolo v meste Satmár – dnes Satu Mare, Rumunsko) ho tunajší biskup Petre Klobusiczký povýšil (v roku 1810) na samostatnú farnosť – k filiálkam v tom čase patrili obce Bežovce, Krčava, Kristy, Lekárovce (za Uhom), Nižné Nemecké, Pinkovce, Sejkov, Svätuš, Tašuľa, Vyšné Nemecké a Záhor. Keďže farnosť bola pomerne rozsiahla, pri jenkovskom farskom úrade biskupstvo neskôr zriadilo kaplánsku stanicu (prvým známym kaplánom bol rehoľník Tomáš Davcsík).

  Zo zápisu kanonickej vizitácie z roku 1832 vieme, že tunajší drevený kostol, postavený v rokoch 1793 až 1794, bol v zlom stave – biskup preto nariadil postaviť nový kostol i novú faru. Pozemok v strede dediny na tento účel darovala Juliana Banovicsová, rodená Pribíková – patrón kostola však výstavbu povolil až neskôr.

  V roku 1809 Pavol Arvay, farár vo Vyšnej Domaninci, inicioval výstavbu dvoch menších kaplniek v Jenkovciach – prvá bola zasvätená sv. Jánovi Nepomuckému a druhá sv. Vendelínovi.

  V polovici 18. storočia navštívil uniatské (gréckokatolícke) farnosti v Užskej stolici mukačevský biskup Michal Manuel Olšavský. Jenkovce boli v tom čase filiálkou farnosti so sídlom v Nižnom Nemeckom – vo farskej obci stál drevený Chrám sv. archanjela Michala so šindľovou drevenou strechou, farárom tu bol Vasil Zacharias. V jenkovskej filiálke sa nenachádzal žiadny chrám – v dedine bývalo dokopy 9 sedliackych a 4 želiarske gréckokatolícke rodiny (miestny farár vizitujúcemu biskupovi spomenul i to, že veriaci vo farnosti nesvätili nedeľu, ale sobotu). Podľa súpisu farností z roku 1792 bolo v Jenkovciach celkovo 205 gréckokatolíkov, ktorí pre potreby fary vo Vyšnom Nemeckom (post farára tu vtedy zastával Juraj Demjánovics) odvádzali ročne 34 rýnskych forintov a 17 grajciarov. O 14 rokov neskôr (konkrétne v roku 1806) vyhotovili ďalší súpis. Záznamy hovoria o tom, že v dedine v tom čase žilo 206 gréckokatolíkov (dokopy tvorili 37 rodín) – „schopných spovede“ (po prvom svätom prijímaní) bolo 154 veriacich a „neschopných spovede“ (do prvého svätého prijímania) bolo 52 dedinčanov. Rok predtým farár Anton Scavniczky z Vyšného Nemeckého pokrstil 9, pochoval 13 a zosobášil 5 jenkovských gréckokatolíkov (tí sa brali najmä medzi sebou, menej sa sobášili s rímskokatolíkmi a len výnimočne do manželstva vstupovali s kalvínmi).

  V roku 1837 bývalo v Jenkovciach 203 rímskokatolíkov, 220 gréckokatolíkov, 184 kalvínov a 114 židov – stál tu tiež rímskokatolícky a kalvínsky farský kostol i židovská synagóga.

    Obec v rokoch 1848 – 1918

  Revolúcia z rokov 1848 – 1849 neznamenala automaticky prelom v usporiadaní spoločenských vzťahov – na vyviazanie z urbáru (a teda i z poddanských povinností) si museli poddaní počkať ešte niekoľko rokov. Urbársky patent z 3. marca 1853 stanovil podmienky vydeľovania urbárskych lesov a iných pozemkov zo zemepanských majetkov i podmienky štátneho, resp. súkromného odškodnenia bývalých vlastníkov pozemkov, ktoré prešli do rúk bývalých poddaných. Z tých, ktorí mali dostatok pôdy – teda sedliakov – sa stali samostatne hospodáriaci roľníci, ktorí si daňovú povinnosť plnili už iba voči štátu. Iná situácia bola pri bezzemkoch, čiže želiaroch – tí buď ostali v pracovnom pomere na veľkostatku, alebo robili u bohatších gazdov (od nich si prípadne aj árendovali menšie pozemky, za čo im odvádzali istú časť úrody). Šľachta si však i naďalej podržala pôdu, ktorú obhospodarovala vo vlastnej réžii. Dovtedy existujúce panské hospodárske celky – majere – vytvorili základ pre neskorší vznik panských veľkostatkov. Všetci obyvatelia sa stali osobne i majetkovo slobodnými.

  Zmena pomerov v Užskej župe (v porovnaní s inými časťami Uhorska) prichádzala len veľmi pomaly. Prevažná časť pôdy tu bola – v neveľkých podieloch – rozdelená medzi množstvo samostatne hospodáriacich zemanov. Pôdu si mohli zakúpiť i sedliaci. Chudobnejší obyvatelia – bývalí želiari (mali dom a pôdu do výmery približne 2 hektáre) a podželiari (nevlastnili ani dom, ani pôdu) – začali pracovať ako robotníci na poľnohospodárskych veľkostatkoch v blízkosti dediny, resp. na statkoch tunajších zemanov.

  Prvá presná mapa jenkovského chotára pochádza z roku 1863, resp. z roku 1864. Zaznačené sú tu i názvy miestnych chotárnych častí – „Buchaniec“, „Kapustjanki“, „Kluč“, „Kopaní jarok“ (kanál), „Na hlibokei brazdie“, „Na hrunie I.“, „Na hrunie II.“, „Na hrunie III.“, „Od jarku“, „Od Nemečanskoho“, „Orechova“ (potok), „Paňsky hrun“, „Paškou“, „Peršo polo“, „Pod huščavou“, „Pod močarem“, „Sztredňi honi“, „Sztredňi luki“, „Sztrednie polo“, „Tó“, „Vargaház“, „Zadnie luki“, „Za forrašom“, „Za hradskou“, „Za jarkom“, „Za klučom“, „Za Mili jarkom“ a „Zugou“ (každý chotárny názov niečo znamenal, vyjadroval). Väčšina objektov v Jenkovciach bola zhotovená zo „spalného“ (horľavého) materiálu – iba 17 stavieb bolo „nespalných“, čiže vybudovaných z nehorľavého materiálu (išlo o kostol, kúriu či hospodárske budovy). Tieto murované objekty sa nachádzali najmä v centre obce, oproti kostolu, pri panskej kúrii s rozsiahlym parkom.

  V publikácii, venovanej storočnici vzniku Satmárskeho biskupstva, je uvedené, že veľká časť tunajšieho kaštieľa bola zrúcaná v roku 1865 – dovtedy vraj bola obývaná rodinou Pribíkovcov de Ville (danú skutočnosť sa nám zatiaľ overiť nepodarilo).

  Vďaka rôznym štatistikám a súpisom sú pomerne dobre zachytené tunajšie demografické a hospodárske pomery na konci 19. storočia. V roku 1897 v obecnom chotári hospodárilo celkovo 166 gazdovstiev (prevládali malé, len niekoľkohektárové hospodárstva) – najväčšiu výmeru zaberala orná pôda, na menšej ploche sa rozprestierali lúky, pasienky či záhrady. Pri obci sa nachádzal i lesný porast – mal výmeru 37 katastrálnych jutár (1 katastrálne jutro – 0,575 hektára). Pri práci na gazdovstvách sa využívali najmä konské alebo volské dvojzáprahy. Dedinčania chovali kone, 162 kusov hovädzieho dobytka, 219 ošípaných a 1 162 kusov hydiny, starali sa tiež o 89 včelích rodín. V sadoch rástlo dokopy 1 755 ovocných stromov – najviac zastúpené boli slivky, menej sa vyskytovali jablone, hrušky, marhule, moruše, iba ojedinele boli zaznamenané čerešne, višne, orechy či jedlé gaštany.

  V roku 1900 v dedine žilo celkovo 784 obyvateľov – podľa národnosti dominovali Slováci (bývalo tu tiež niekoľko Maďarov, Nemcov a Rusínov), v rámci konfesionálnej štruktúry boli najpočetnejší reformovaní evanjelici, po nich nasledovali gréckokatolíci a rímskokatolíci (v Jenkovciach bývalo aj 43 židov a 6 luteránov). Vzdelanostná úroveň bola dosť nízka – plynule čítať a písať vedela totiž ani nie polovica obyvateľov. Z celkového počtu 127 domov bolo najviac postavených z dreva – len 27 príbytkov bolo zhotovených z kombinovaného materiálu a 9 obydlí malo steny z kameňa alebo tehly. Strechu poväčšine pokrývala „župa“ (slama), resp. drevené šindle či dosky. Škridly na strechách sa začali objavovať až pred rokom 1910 – obyvateľov k tomu viedli najmä bezpečnostné dôvody (v prípade požiaru sa totiž oheň po slamených alebo drevených strechách prenášal veľmi rýchlo, niekedy tak vyhoreli aj celé dediny).

  Začiatkom 20. storočia sa najviac miestnych obyvateľov i naďalej živilo poľnohospodárstvom – v dedine však žili aj príslušníci inteligencie (duchovní či učitelia), remeselníci (napr. dvaja kováči), traja obchodníci, cestári a ďalší.

  Pokles obyvateľstva obce medzi rokmi 1890 (784 ľudí) a 1921 (713 dedinčanov) spôsobilo vysťahovalectvo. Tento jav mal hlavne ekonomické príčiny (viacnásobná neúroda zemiakov, nedostatok pracovných príležitostí, zadlžovanie, hlad a iné) – východné Slovensko totiž patrilo medzi najzaostalejšie oblasti Uhorska. Časť vysťahovalcov sa časom vrátila domov a ťažko zarobené peniaze investovala do nákupu pozemkov i do výstavby nových domov. Navrátilci tak vytvorili novú sociálnu skupinu – tzv. „amerikánov“.

  V roku 1895 patrili Jenkovce (spolu s obcami Bežovce, Pinkovce, Tašuľa a Záhor) – v rámci užhorodského slúžnovského okresu – do obvodného notárskeho a matričného úradu so sídlom v Bežovciach. Od uvedeného roku začali pracovníci notariátu zapisovať údaje o narodeniach, sobášoch a úmrtiach aj do štátnych matrík – dovtedy sa totiž viedli len cirkevné matriky (najstaršie zachované matričné cirkevné záznamy o obyvateľoch Jenkoviec pochádzajú z konca 18. storočia). Notár mal v tej dobe dôležité postavenie, lebo úrad, ktorý riadil, viedol agendu pre jednotlivé dediny v hraniciach obvodu. Bežovský notár sa ako riadny člen zúčastňoval i na zasadnutiach obecného zastupiteľstva v Jenkovciach – spolu s richtárom a prísažnými patril tiež do užšieho vedenia obce.

  Schôdze obecného zastupiteľstva zvolával a viedol richtár (maďarsky „biró“, v nárečí „birov“) – riadne zasadnutia sa konali 2 razy do roka (v jari a jeseni), mimoriadne podľa potreby (prevahu v zastupiteľstve mali bohatší roľníci). Ďalším orgánom obecnej samosprávy bolo obecné predstavenstvo – to zasadalo raz štvrťročne, schôdze opäť zvolával a viedol richtár.

  V Jenkovciach sídlila rímskokatolícka farnosť. V rokoch 1852 – 1855 bol v dedine postavený nový murovaný klasicistický kostol, zasvätený sv. Štefanovi – uhorskému kráľovi. Posviacka hrubej stavby sa konala dňa 20. augusta 1853, stavebné práce potom pokračovali ďalej. V roku 1871 sa dostavala veža, opravy i úpravy kostola boli realizované aj v nasledujúcom období (v rokoch 1886 a 1893). V roku 1868 dal patrón postaviť novú farskú budovu, pre potreby farnosti tiež vyčlenil rozsiahle pozemky. V roku 1914, resp. v roku 1915 jenkovský rímskokatolícky úrad spravoval miestnu ľudovú školu a Ružencovú spoločnosť.

  V roku 1903 si nový kostol (v novoklasicistickom slohu) postavili i reformovaní evanjelici pod vedením duchovného Gabriela Móra (podľa ústneho podania Gabriel Móre zaobstaral tehly na chrám z tehelne v Užhorode, odkiaľ ich do Jenkoviec na vozoch prevážali samotní veriaci – na výstavbe sa potom podieľali aj talianski majstri).

  Tunajší židia patrili v tomto období pod správu rabinátu so sídlom v Bežovciach.

  V roku 1868 bola v Uhorsku zavedená povinná šesťročná školská dochádzka (od 6 do 12 rokov veku dieťaťa) – táto skutočnosť podnietila i zakladanie nových ľudových škôl. V Jenkovciach tak pravdepodobne vznikla, resp. bola obnovená reformovaná škola (údaje o nej máme zo 70. rokov 19. storočia) i rímskokatolícka ľudová škola (jej budova bola postavená v roku 1882). V školách sa žiaci učili hlavne čítať, písať, počítať, osvojovali si tiež základy náboženstva. Deti z dedín však dochádzali do škôl (až do roku 1918) poväčšine iba cez zimné mesiace, pretože inokedy museli svojim rodičom pomáhať pri poľnohospodárskych prácach.

  V lete roku 1914 začala prvá svetová vojna, zároveň bola úradne vyhlásená i mobilizácia. Územie Slovenska sa stalo veľmi dôležitým – prebiehalo tadiaľ zásobovanie a doplňovanie bojujúcich armád, odsun ranených a pod. Dejiskom bojovej konfrontácie sa v rokoch 1914 – 1915 stala aj severná časť východného Slovenska. Najbližšie k Jenkovciam sa dostal front v novembri 1914 – Strážske sa vtedy na 5 dní ocitlo vo frontovom pásme. Jar v roku 1915 priniesla ale zvrat – rakúsko-uhorská i nemecká armáda každým dňom vytláčali ruské jednotky smerom na sever, čím sa vojnové operácie posúvali mimo územia Slovenska.

  Jenkoviec a okolia sa bezprostredné boje nedotkli – v úradných prípisoch sa preto napr. konštatovalo, že jenkovské školy neboli nijak poškodené vojnovými udalosťami.

  Vojna zapríčinila aj veľmi zlú situáciu v zásobovaní. Ceny rástli rýchlym tempom, z obchodov postupne zmizlo takmer všetko – múka, masť, cukor, textil, obuv i petrolej. Rozkvital „čierny obchod“. Väčšina mužov bola mimo domova, množstvo pôdy zostalo neobrobenej – celé bremeno prác na gazdovstvách tak museli niesť ženy a deti. V lete 1915 navyše začali rekvirácie obilia, zemiakov či dobytka – situácia sa ešte viac zhoršila. I napriek tomu, že front bol už ďaleko, na Slovensku ostali – ako zajatci – tisícky príslušníkov ruskej armády. Týchto ľudí využívali ako lacnú pracovnú silu na veľkostatkoch i na jednotlivých gazdovstvách (keďže robili dobre, o ich prácu bol veľký záujem).

    Obec v rokoch 1918 – 1939

  Obec Jenkovce aj po vzniku Československej republiky (ČSR) dňa 28. októbra 1918 zostala ešte takmer do polovice januára 1919 pod správou dožívajúcich uhorských, resp. nových maďarských úradov a ich brachiálnej moci. I napriek tomu, že víťazné mocnosti Dohody už 24. decembra 1918 stanovili demarkačnú čiaru medzi Slovenskom a Maďarskom, regionálne úrady sa s tichým súhlasom budapeštianskej vlády snažili posunúť budúce hranice čo najďalej v prospech Maďarska. Najvýchodnejšiu časť Slovenska postupne vojensky obsadzovali vojaci 6. pešej divízie (išlo o legionárov, ktorí predtým pôsobili v Taliansku).

  Situácia v západnej časti Užskej (ľudovo nazývanej aj Užhorodskej) župy (s mestami Sobrance, Veľké Kapušany a okolím) bola veľmi komplikovaná. Väčšina inteligencie, bohatší remeselníci i židia rozprávali po nemecky alebo maďarsky a voči ČSR neprejavovali žiadne sympatie. Plynule čítať a písať po slovensky vedeli iba ojedinelí príslušníci inteligencie – horšie sociálne situovaní obyvatelia boli zväčša negramotní. V ľudových školách sa žiaci i naďalej učili po maďarsky, v úradoch stále pôsobili maďarskí úradníci. Slovenské obyvateľstvo v jeho prípadných pročeskoslovenských prejavoch zastrašovali brachiálne postupy maďarských žandárov. Aj napriek týmto nepriaznivým okolnostiam sa niekoľkým uvedomelým občanom podarilo zvolať ľudové zhromaždenie – dňa 7. januára 1919 sa tak v Malých Zalužiciach zišlo asi 600 ľudí z podvihorlatských dedín (i „z ďalekých obcí“), ktorí prijali rezolúciu o pripojení Užskej župy k ČSR (ešte v tú istú noc ju desaťčlenná delegácia odniesla predstaviteľom Československa do Košíc). Československí legionári zaistili územie okolo Sobraniec do polovice januára 1919. V jari toho istého roka však uvedenú oblasť obsadili vojaci maďarskej Červenej armády (s nadšením ich prijímala len menšia časť obyvateľstva) – o krátky čas ich ale z jednotlivých obcí opäť vytlačili československí legionári. Situáciu sa podarilo stabilizovať až v druhej polovici roka 1919.

  Po vzniku ČSR boli Jenkovce začlenené do sobranského okresu – v dedine sídlil notársky a matričný úrad (post notára v rokoch 1922 – 1925 zastával Jozef Virčík, neskôr ho vo funkcii vystriedal Ladislav Soták), poštový úrad (zriadený bol ešte pred rokom 1918, v roku 1925 ho preložili do Bežoviec) a štátny lekársky obvod pre 9 obcí (Bežovce, Husák, Jenkovce, Koromľa, Krčava, Nižné a Vyšné Nemecké, Sejkov a Tašuľa). Obec kontrolovali četníci z Užhorodu, od 20. rokov 20. storočia boli Jenkovce začlenené do pôsobnosti četníckej stanice v Krčave. Najbližší súd sa nachádzal v Užhorode.

  Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1921 v hraniciach jenkovského obvodného notariátu bývalo spolu 2 169 ľudí – väčšina z nich sa hlásila za Slovákov, v konfesionálnej štruktúre prevládali reformovaní evanjelici.

  V rukách jenkovského notára sa postupne sústredili rozsiahle právomoci – bol totiž akousi predĺženou rukou štátu vo svojom obvode (patrili doň ešte 4 obce – Kristy, Nižné Nemecké, Svätuš a Tašuľa).

  Väčšie zmeny sa týkali administratívno-správneho usporiadania. V roku 1920 bol z Užskej župy vyňatý sobranský slúžnovský okres (tu patrili i Jenkovce) a následne ho pripojili k Zemplínskej župe so sídlom v Michalovciach. Dňa 1. januára 1923 sa na Slovensku konštituovalo 6 žúp – obec Jenkovce (v rámci okresu Sobrance) bola začlenená do Košickej župy. V roku 1928 župné zriadenie zaniklo a nahradilo ho krajinské zriadenie – až do roku 1939 tak okres Sobrance patril pod správu Krajinského úradu so sídlom v Bratislave.

  Dňa 15. februára 1921 sa uskutočnilo prvé oficiálne sčítanie obyvateľstva v ČSR. V Jenkovciach v tom čase bývalo 713 obyvateľov a stálo 150 domov.

  Podľa úradnej evidencie z roku 1924 nemal v Jenkovciach domovskú príslušnosť (t. z. trvalý pobyt) ani jeden cigán.

  V roku 1930 bolo zrealizované druhé oficiálne sčítanie obyvateľstva v Československu. V Jenkovciach vtedy žilo 766 ľudí a stálo 156 príbytkov – národnostné a konfesionálne rozvrstvenie bolo takéto:

  Od roku 1923 bol najvyšším predstaviteľom obecnej samosprávy starosta (išlo o nové pomenovanie pre dovtedajšieho richtára) – spomedzi seba si ho vyberali zvolení členovia obecného zastupiteľstva, ktorí kandidovali za politické strany, resp. zoskupenia. V roku 1938 funkciu starostu Jenkoviec zastával Juraj Jenčo.

  Vo voľbách v dedine väčšinou víťazila agrárna (republikánska) strana.

  Dôležitým ukazovateľom bolo i hospodárenie samosprávy – rozpočet sa napĺňal prevažne z obecných dávok a rozličných štátnych subvencií (koncom roka 1926 obec napr. vlastnila budovu v hodnote 25 tisíc korún).

  V medzivojnovom období stál v Jenkovciach kaštieľ (jeho majiteľom bol dr. Korláth – statkár z Užhorodu) a mlyn, nachádzalo sa tu tiež niekoľko malých židovských obchodíkov (prevádzkovali ich Mór a Jolana Lefkovicsovci) a kováčska vyhňa (vlastnil ju Ján Pelleia). Podnikaniu s motorovou mláťačkou sa v obci venovali Adolf Kesler a Jozef Kunder. Jenkovčania často navštevovali i mesto Užhorod, kde nakupovali najmä spotrebný tovar (napr. topánky v predajni firmy Baťa).

  V 30. rokoch tunajšia samospráva vyvíjala snahu o preloženie sídla zdravotného obvodu a bytu lekára do objektu kaštieľa.

  V roku 1926 vznikol v Jenkovciach Dobrovoľný hasičský zbor (založilo ho 24 tunajších obyvateľov) – v prvej polovici 30. rokov výbor miestneho hasičského zboru pracoval v zložení Ján Magyar (predseda), Ladislav Soták (veliteľ), Ján Škripecký (náhradný veliteľ), Alexander Ronay (tajomník) a Juraj Micháč (dozorca majetku).

  Náboženské pomery sa v medzivojnovom období podstatnejšie nezmenili (v rokoch 1923 – 1925 si rímskokatolíci obnovili svoj farský kostol, reformovaní kňazi viedli bohoslužby v slovenskom i maďarskom jazyku).

  Malý školský zákon z roku 1922 sčasti zmenil školský systém, prevzatý ešte spred roka 1918. V ľudových školách boli zavedené nové predmety – občianska náuka a ručné práce. Prijatá zákonná norma zároveň stanovila osemročnú povinnú školskú dochádzku (na Slovensku bola zavedená až od školského roka 1927/1928).

  V Jenkovciach sídlili v medzivojnovom období 2 cirkevné ľudové školy – rímskokatolícka a evanjelická reformovaná. Tunajšiu rímskokatolícku ľudovú školu s vyučovacím jazykom slovenským (patrila pod školský inšpektorát Sobrance) udržiavala rímskokatolícka cirkev a v 30. rokoch bola umiestnená v starej cirkevnej budove s jednou učebňou (kabinet sa tu nenachádzal). Dochádzali do nej chlapci i dievčatá najmä katolíckeho vierovyznania  (v školskom roku 1918/1919 ich bolo 46, v školskom roku 1932/1933 sa počet žiakov zvýšil na 59). Z pedagógov, ktorí pôsobili v obidvoch školách, môžeme spomenúť Eduarda Remišovského (roky 1922 – 1927), Eugena Karabélyosa (do roku 1926), Karola Ludvigha (od roku 1927) a Auréliu Foldiovú – Ludvighovú.

  Jednotlivé obce notariátu žiadali v roku 1938 kompetentné úrady o založenie obvodnej meštianskej školy v Jenkovciach.

  Miestne ľudové školy zabezpečovali i kultúrno-spoločenské aktivity – žiaci so svojimi učiteľmi napr. nacvičovali rôzne programy, ktoré potom prezentovali najmä pri oslavách štátnych či cirkevných sviatkov.

    Obec v rokoch 1939 – 1944

  Dňa 14. marca 1939 vznikol Slovenský štát. O 9 dní neskôr regulárna armáda hortyovského Maďarska – bez vyhlásenia vojny – zaútočila na najvýchodnejšiu časť Slovenska. Maďarské jednotky už ráno, v prvý deň útoku, obsadili Sobrance. V druhom slede postupovalo niekoľko práporov pechoty – vojaci obsadzovali obce, strhávali telefónne vedenia i tabule s označeniami a rabovali v miestnych obchodoch. Počas druhého dňa bojov slovenská armáda sústredila svoju zálohu na čiare Kristy – Jenkovce. Ďalšie dni priniesli bojovú konfrontáciu medzi slovenskými a maďarskými vojenskými jednotkami (najťažšie strety boli zaznamenané v okolí Nižnej Rybnice). Dňa 4. apríla 1939 bol podpísaný Protokol o hraničnej čiare medzi Slovenskom a Maďarskom – na základe jeho ustanovení Maďarsko získalo aj 41 obcí z okresu Sobrance (medzi nimi sa nachádzali i Jenkovce – oficiálny názov dediny mal v tomto období podobu „Jenke“).

  V súvislosti s vojenskou okupáciou územia bola zavedená aj maďarská vojenská správa – na jej čele stál okresný vojenský veliteľ, ktorý sídlil v Sobranciach. Začiatkom apríla 1939 zvolal do mesta notárov, učiteľov a richtárov z okupovaného územia, aby tu zložili sľub vernosti maďarskému štátu – zároveň bolo vydané i nariadenie, ktoré za úradný jazyk ustanovilo maďarčinu.

  Od leta 1939 okupované územie okresu Sobrance pripadlo do Užskej administratívnej expozitúry so sídlom v Užhorode a administratívne sa stalo súčasťou Podkarpatskej Rusi. V úradnom styku sa používala maďarčina a rusínsky jazyk.

  V roku 1940 bývalo v Jenkovciach dokopy 723 ľudí. I naďalej sa tu nachádzal notársky a matričný úrad (na poste obvodného notára pôsobil Ondrej Süttő, vypomáhal mu tiež podnotár Mikuláš Bajcznera) – miestnym obvodným lekárom bol Štefan Hattyán, veterinárnu službu zabezpečoval zverolekár František Kladek. Pôvodne zvoleného starostu obce v tomto období vystriedal Ján Magyar.

  V jeseni 1941 vznikla Strana slovenskej národnej jednoty (SSNJ), ktorá mala obhajovať i záujmy Slovákov na okupovanom území – koncom mája 1942 preto funkcionári SSNJ navštívili Sobrance a do každej obce vymenovali dôverníkov. V rokoch 1939 – 1944 všetci chlapci, resp. mladí muži z Jenkoviec vo veku 12 – 23 rokov museli absolvovať predvojnovú výchovu (boli to tzv. leventisti).

  V roku 1939 sa jenkovské ľudové školy s vyučovacím jazykom slovenským začali – kvôli nariadeniam úradov – pomaďarčovať. V čase okupácie sa maďarčina začala zavádzať nielen do škôl či úradov, ale aj do cirkvi – nový jenkovský reformovaný duchovný napr. viedol bohoslužby už iba v maďarskom jazyku (k filiálkam farnosti v tom čase patrili obce Kristy, Nižné Nemecké, Porostov, Svätuš a Tašuľa). Vymenený bol tiež správca tunajšej rímskokatolíckej farnosti – tá mala filiálky Bežovce, Krčava, Kristy, Lekárovce (za Uhom), Nižné a Vyšné Nemecké, Pinkovce, Sejkov, Svätuš a Záhor.

  Koncom októbra a začiatkom novembra 1944 vojaci sovietskej Červenej armády oslobodzovali najvýchodnejšiu oblasť Slovenska – frontové boje tu trvali dokopy 6 týždňov, samotné mesto Sobrance i s okolím bolo viackrát striedavo obsadzované jednak sovietskymi, jednak nemeckými jednotkami. Prechod frontu si v Jenkovciach vyžiadal nielen materiálne, ale aj ľudské obete.

  Po definitívnom oslobodení obce dňa 27. októbra 1944 vznikol národný výbor, ktorý dedinu postupne preberal (od vojenských orgánov) do vlastnej správy. Jenkovce tak opäť pripadli obnovenému Československu.

                                               Dr. Martin Molnár, regionálny historik